Politická geografia španielska

UNIVERZITA KONSTANTINA FILOZOFA FILOZOFICKA FAKULTA KATEDRA POLITOLOGIE A EUROPSKYCH STUDII Zuzana Rakociova POLITICKA GEOGRAFIA SPANIELSKA NITRA 2008 UNIVERZITA KONSTANTINA FILOZOFA FILOZOFICKA FAKULTA KATEDRA POLITOLOGIE A EUROPSKYCH STUDII Seminarna praca z odboru: POLITICKA GEOGRAFIA I. POLITICKA GEOGRAFIA SPANIELSKA Konzultant: PaedDr. Helena Bujnova Autor: Zuzana Rakociova NITRA 2008 ABSTRAKT Spanielsko je krajina, ktora si svojim zemepisnym postavenim a morfologiou zabezpecila bohatstvo historie, minulosti, kultury a dnesneho spolunazivania niekolkych narodov, narodnosti a vierovyznani.

Aby sme mohli lepsie pochopit aktualne politicke a geograficke usporiadanie tejto krajiny, je potrebne nahliadnut do jej minulosti a pokusit sa preskumat zaujmy a ciele kazdej doby, ktore zanechali na nej svoju stopu . Zaklady teritorialneho usporiadania hladame v dobe Rimanov za cias Hispanie asi 200 r. p. n. l. , prechadzajuc cez obdobie Vizigotov v 5. az 8. st. n. l. , ktore vystriedalo moslimske obdobie v 8. st. n. l . a vytvorenie prvych, no nestalych provincii. Krestanske kralovstva , medzi 8. az 15. st. sa vyznacuju hlavne upevnovanim si svojich pozicii, teritorii, zasad a prav aby v r. 515 mohlo prist k zjednoteniu Spanielska. Habsburgovci vladli na tomto uzemi prevazne do konca 17. st. , kedy sa Spanielsko oznacovalo za pluralitne kralovstvo s nastolenim zasad o obcianstve a vytvorenim 9 provincii. Obdobie pocas vlady Burbonovcov sa charakterizuje hlavne roztriestenim kralovstiev a novym teritorialnym usporiadanim do provincii, ktore boli na

Lo sentimos, pero las muestras de ensayos completos están disponibles solo para usuarios registrados

Elija un plan de membresía
konci 18. st. zapisane do Menneho zoznamu vo Floridablanca. Liberalna revolucia 19. st. priniesla teritorialne usporiadanie do provincii na zaklade rovnakych zakonov pre vsetkych, ktore vsak nemali na zreteli historicku podstatu.

Rozdelenie sledovalo model z Floridablanca. Za dolezity sa poklada aj projekt z r. 1822, ktory hovoril o zorganizovani 52 provincii na zaklade kriterii o pravnickej rovnosti, jednote a efektivite. Plan vsak nepresiel. Najdolezitejsim medznikom pre usporiadanie Spanielska bol projekt z r. 1833 vypracovany v Liberalnom state za vlady Marie Cristiny, ktory pevne stanovil 49 provincii, s hlavnymi mestami, vladnymi zastupitelstvami, zakonmi, daniami, volbami a samospravou. V takto zadefinovanych provinciach sa pocas 19. st. objavili autonomisticke tendencie, ktore polozili zaklad autonomie uzakonenej v ustave zo zaciatku 20. t.. Takto sa dostaneme az k Ustave z r. 1978, ktora uzakonila dnesnych 17 autonomii so svojimi provinciami ako formy politickeho a uzemneho zriadenia. Usporiadanie, ktore zakonite poukazuje na regionalne rozdiely sucasnosti v spanielskej spolocnosti, osidlovanie, ekonomiku, kulturu, vierovyznanie a tym aj vybudovanie komunikacnych sieti. Roznorodost a vyspelost regionov umoznila Spanielsku vstupit medzi hlavnych akterov Europskej unie, no zaroven jej vyspela legislativa v autonomii riesi v sucasnej dobe problem boja za totalnu nezavislost od statu niektorych autonomnych oblasti (Baskicko).

PREDHOVOR Spanielsko je krajina Spanielov, ktori vsak v kazdom kute regionu determinuju svoj povod, historiu, kulturu, zaujem a smerovanie autonomie, v ktorej ziju, posobia a pracuju. Kazda oblast je specificka niecim inym, zasluzi si uroven nezavislosti, samospravy a jedinecnosti. To vsak moze konstatovat len ten, kto spoznal jadro Spanielska, snazil sa pochopit kulturu, naturel, smerovanie a v neposlednom rade aj politicke orientovanie kazdej autonomie.

Vidiet, citit, mysliet, spoznat a riadit sa systemom, ktory sa vytvaral po starocia na tomto jedinecnom uzemi Pyrenejskeho polostrova a moct tvrdit, ze tento system, nastoleny historiou, je pre spanielsky narod jedinym moznym systemom pre optimalne fungovanie spolocnosti. Tato praca je vysledkom osobneho zaujmu, studie a skumania historie a sucasnosti Spanielskeho kralovstva a taktiez snahou priblizit citatelovi jeden z fungujucich sucasnych uzemno-spravnych usporiadani krajin Europy. UVOD „ Kastelanske Spanielsko je velke, no je vacsie, ked sa k nemu pripoji, galicijske a baskicke Spanielsko.

Demokraticke a konstitucne Spanielsko je neoddelitelne od hodnot rozmanitosti a respektu ku kazdodennemu zivotu vsetkych obcanov. “ ( Jose Luis Rodriguez Zapatero, prejav na Francuzskom valnom zhromazdeni, 1. marca 2005) Vyjadrenie, ktore je velmi vystizne prave v obdobi, kedy sa Europa snazi o zjednocovaci proces, je Spanielsko otriasane silnymi separatistickymi tendenciami a hnutiami politickej nezavislosti spojene s perifernym nacionalizmom Baskicka, Galicie a Katalanska, ktore pozaduju nezavislost od Spanielska od uzemi, na ktorych posobia.

Skutocnost, ktora sa v pripade Baskicka tiahne od druhej polovice 20. st. a je stale neriesitelnym problemom sucasnych vlad, je okrem politickych hnuti podporovana aj silnou teroristickou organizaciou ETA ,dnes uz zastupena aj v radoch autonomneho parlamentu. Katalansko riesi podobnu otazku nezavislosti od centralneho statu a sancu na sebaurcenie, vybralo si vsak cestu mieroveho a postupneho jednania na autonomnej pode a na zaklade diplomatickych vztahov medzi centralnou a autonomnou vladou.

Separatisticke tendencie su vsak len jednym z mnohych problemov 40 milionovej spolocnosti, ktorej zakladom je stale unifikovany stat s jasne zadefinovanym, rozdelenym a organizovanym teritoriom, ku ktoremu dospel po neustalom vyvoji uzemno-spravneho usporiadania pred ale hlavne pocas nasho letopoctu. Zakladom pre aktualne usporiadanie krajiny sa stalo vypracovanie uzemneho usporiadania z cias vlady Burbonovcov z r. 1833, Javierom de Burgos, ktory svojou vytrvalostou a poznatkami vtedajsej doby, bol schopny spustit, riadit a aplikovat v praxi s malymi obmenami projekt uzemneho usporiadania z roku 1822. 1 HISTORIA 1. Hispania za cias Rimanov Spanielsko, ako jedna z vyznamnych krajin EU a najzapadnejsie postavena krajina Europskeho kontinentu leziaca pri Stredozemnom mori a Atlantickom oceane presla viacerymi dolezitymi zmenami priestorovej organizacie uz od zaciatkov jej bohateho osidlovania. Geograficky, hospodarsky a kulturne dolezity polostrov sa uz za cias Rimanov identifikoval ako Hispania, ktory zahrnoval vsetko uzemie, ktore sa tiahlo od Pyreneji k moru. Odvtedy vsak uz existovali rozdiely medzi vychodom a juhom, kde sa sustredovali osadenia v kontakte s vtedajsimi najvacsimi komercnymi silami s ekonomicko-hospodarskym zazemim.

Osadenia severu sa vyznacovali vyspelou dobytkarskou a chovatelskou kulturou, kde vsak vztah s dolezitymi civilizaciami Staroveku absentoval. Po prichode Rimanov sa pristupilo k prvemu rozdeleniu Hispanie, v r. 197 pred nasim letopoctom, na Hispaniu Citerior a Hispaniu Ulterior, ktorych hranice neboli presne vymedzene. Hlavnym mestom Hispanie Citerior sa stalo Cartago Nova a Hispanie Ulterior, Corduba. Taketo rozdelenie sa udrzalo az do 1. st. n. l. , kedy cisar Augustus vytvoril na uzemi prve tri provincie: Beticka, Tarrakonenska, Lusitanska. Beticka sa stala provinciou senatorskou a dalsie dve boli senatorske.

Okolo r. 200 n. l. , cisar Caracalla rozdelil provinciu Tarragona a vytvoril z nej provinciu Gallaecia-Asturica. V nasledujucom storoci cisar Dioclecian znovu rozdelil Hispaniu a to na 6 provincii: Tarragona, Carthaginians, Andalucia, Gallaecia Lusitana, Nova Hispana Ulterior alebo Mauritania s hlavnym mestom v Tingise (Maroko). Tieto sa rozdelili do pravnych klastorov a supraprovincnych diecezii. Polostrov sa stal Diecezou Hispaniorum s hlavnym mestom Emerita Augusta. Taketo usporiadanie predstavovalo pozoruhodnu stabilitu a zachovalo sa az do prichodu moslimov v r. 11. Pravne klastory predstavovali priestorove rozdelenie, ktore bolo najblizsie k ludu. Cisar Augustus zalozil Civitates pod nadvladou mesta, co pomohlo k odstraneniu rozdielov medzi povodnymi obyvatelmi a Rimanmi, no hlavne po udeleni obcianstva vsetkym obyvatelom rise v r. 70. Taketo rozdelenie malo vplyv na vladu, sudnictvo, vojenske nabory a vyberanie dani. Provincie sa riadili zhromazdeniami (Concilia Provinciae), na ktore prichadzali predstavitelia vsetkych miest. Od r. 318 vstupil obecny model do krizy a nastupil typicky panovnicky model zo Stredoveku.

Rimania dali Hispanii siet ciest a miest, ktora polostrov pozdvihla na jeden z najvyznamnejsich v civilizovanej dobe. Postavili sa nove mesta , no zveladili sa aj tie existujuce ako Cartago, Gades, Emporio atd. 1. 2 Vizigoti Pocas obdobia, kedy na polostrove vladli Vizigoti (r. 466-711) sa udrzalo priestorove rozdelenie Rimanov. Kedze Vizigoti chceli politicky kontrolovat Hispaniu a vtedajsim hlavnym mestom bolo Toulouse (Francuzsko) museli v r. 507 zmenit hlavne mesto do Toleda. Nemali vsak dostatocnu politicku strategiu na nove uzemne prerozdelenie.

Ich dominancia bola zalozena na vazalstve, cize poddanskych vztahoch. Byzanci v r. 554 mali pod kontrolou cast pobrezia Stredozemneho mora a Suevovia Gallaeciu. Leovigildo sa snazil o vytvorenie teritorialneho kralovstva a preto znicil Suevske a vyhnal Byzancov v r. 622. Suintila dosiahol teritorializaciu prava na zaklade Pravnickych vysad, cim vzniklo Spanielske kralovstvo. Udrzalo sa cisarske uzemne rozdelenie s piatimi rimskymi polostrovnymi provinciami, ku ktorym sa pridala dalsia rimska provincia Narbonense, ktoru sa im podarilo tiez dostat pod kontrolu.

Na cele kazdej provincie stal Provincny grof, neskor nahradeny vojvodom s vojenskymi a civilnymi funkciami. Nedalo sa dominovat celemu teritoriu, tak bolo nutne vytvorit uzemia ako Asturica, Cantabria a Vasconia ako nezavisle provincie. Pod tymto zaclenenim patrilo aj stare rozdelenie na mesta, ktore riadil grof zavisle na vojvodovi. Organizacia cirkvi je aj dnesnym dlznikom vtedajsich rimskych rozdeleni. Arcibiskupova sidlili v Brale, Merice, Seville, Tolede, Tarragone a v Narbonne. Kazdopadne kontrola uzemia takymto sposobom nebola nikdy prilis efektivna.

Hospodarizacia a feudalizacia spolocnosti, ktora umoznila vznik velkych panskych uzemi, ich nakoniec znicila. V r. 711 podlahlo Vizigotske kralovstvo moslimskej invazii. 1. 3 Moslimske obdobie Od r. 711 vladli na polostrove moslimovia, ktori presadili novu regionalizaciu bez toho aby brali na vedomie rimske rozdelenie a to hlavne na juhu. Polostrov bol rozdeleny na dve casti: na severe sidlili krestanske kralovstva a na juhu moslimske, ktore dali Spanielsku meno AL-Andalus. V r. 756 sa Al-Andalus stal nezavislym kralovstvom, ktore Cordobu vyhlasilo za emirat. V r. 29 sa z emiratu stal absolutne nezavisly kalifat a to aj v otazkach nabozenskych. Vtedajsim vladcom sa podarilo vytvorit zo Spanielska ozajstny stat. Moslimovia zoradili uzemie na zaklade grofstiev a vizigotskych biskupstiev. Pocet provincii sa v moslimskom Spanielsku pohyboval okolo 20-tich a nazyvali sa Cora riadene Valim. Ich rozloha nebola rovnaka. Nazvy mali podla teritoria a podla svojho hlavneho mesta. V Cora sa vyberali dane, verbovali milicie a vymenovavali uradnici. Delili sa na okresy, iqlims, a kraje. Vo vseobecnosti vsak bol moslimsky stat silne centralizovany a jeho sila spocivala vo vazalskych vztahoch.

Okrem Cora sa Al-Andalus delil na tri hranice, cize trag: horna hranica, stredna a dolna hranica. Toto rozdelenie predovsetkym zodpovedalo organizacii v Emiratoch a v Kalifate, no nejake Cora a ich skupiny boli skor nezavisle a to hlavne pocas obdobia kralovstva taifov. Hranice Cora neboli jasne a casom sa menili. Napredovanie obdobia Znovudobyvania znamenalo neustale zmeny v Cora, v ich pocte a v hraniciach. 1. 4 Krestanske kralovstva V severnej casti Spanielska sa vytvarala rada krestanskych kralovstiev, ktore sa nezavisle na seba konsolidovali az do 13. t.. V r. 722 sa usadili kralovstva Asturie a v Pyrenejach mnohe ostatne. Prave Asturske bolo pocas Znovudobyvania najaktivnejsie, pretoze kontrolovalo cely Cantabrijsky pas a severne uzemie od rieky Duero. V r. 914 Ordono II. Prelozil hlavne mesto do Leonu.. Uzemie nim kontrolovane bolo velmi velke a nebolo lahke mu vladnut, ani vazalstvom, kvoli comu sa nakoniec objavili separatisticke tendencie. V r. 960 sa grofstvo Castillie osamostatnilo, hoci nie navzdy, kedze po niekolkych spojenectvach a oddeleniach sa kralovstva Leonu a Castillie navzdy v r. 230 spojili. Na vychode podmienky pre Znovudobyvanie neboli priaznive, pretoze udolie rieky Ebro bolo velmi zaludnene a islamizovane a navyse boli pod vazalstvom cisara Carlamagna. Po jeho smrti sa na hispanskom uzemi objavili independisticke tendencie. Vilfredo El Velloso osamostatnil grofstvo Barcelony v r. 878 a casom dosiahol aby sa mu okolite grofstva poddali utvoriac tak uzemie Katalanska. Naopak Navarra dosiahla pridruzenie Aragonu, no v r. 1035 sa opat oddelili. Aragon sa kvoli dynastickym motivom zblizili a v r. 1170 utvorili len jedno kralovstvo.

Hranice ostatnych kralovstiev sa menili zasahujuc jedny do druhych. V 11. st. bol pokus o zjednotenie vsetkych kralovstiev a znovunastolenie Imperia Toletana. K tomuto vsak nedoslo a o cisarstve sa prestalo uvazovat. Spanielsko bolo v 12. st. v znameni 5-tich krestanskych kralovstiev: Portugalsko, Castillia, Leon, Navarra, a Aragonska koruna. , ktore sa snazili o zjednotenie v r. 1157 az 1196. Portugalsko si napriek tomu upevnilo v r. 1143 svoju nezavislost a Castillia a Leon sa v r. 1230 definitivne spojili. Znovudobyvanie napredovalo, no kazde napadnute kralovstvo si chcelo ponechat svoj raz.

V Aragone mali vsetky kralovstva svoj parlament a naopak v Castillii existoval jeden pre vsetky. Tieto spojenectva boli vysledkom poddansko- feudalnych vztahov a dynastickych dedicstiev. Snaha Aragonu bola vytvorit si kralovstvo v Pyrenejach a rozsirit svoje dominia smerom na juh Francuzska a do Stredomoria. Castillia pokracovala v Znovudobyvani na juhu a vyustila do bitky pri Navas de Tolosa. Podrobilo sa jej cele udolie rieky Guadalquivir a tym na polostrove ostalo len jedine moslimske uzemie, kralovstvo Granady, ktore odolalo az do r. 1492.

Navarra ostala izolovana od Znovudobyvania po Dohode podpisanej v Tudillene (r. 1151), kde si koruny Castillie a Aragonu rozdelili rozsirene uzemia. Isabel de Castillia bola vyhlasena v r. 1468 za dedicku tronu a Fernando z Aragonu za dedica Aragonskej koruny. V r. 1469 vstupili vo Valladolide do manzelskeho zvazku. V r. 1474 sa Isabel stala kralovnou Castillie a neskor obaja. V r. 1479 zdedil Fernando II Aragonsku korunu a tym sa obe koruny zlucili do nadvlady jednej rodiny a mali jedneho dedica. V r. 1512 dobil Fernando V El Catolico Navarru a tym aj zavrsil zjednotenie Spanielska, ratifikovane v Parlamente v r. 1515.

Carlos I tak uz mohol pouzit titul Spanielskeho krala a tym sa obe koruny spojili do jedneho kralovstva. Kanarske ostrovy sa podriadili tomuto rezimu az v r. 1402-1496. 1. 5 Spanielsko za cias Habsburgovcov Carlos I bol Habsburgom, dedicom cisarskeho tronu, ale cisar Carlos V sa v r. 1519 aj so svojou dynastiou Rakuska- Uhorska prestahoval do Spanielska. V roku 1492 bola objavena Amerika a zacalo sa dobyvanie a kolonizacia Noveho Sveta. Carlos I bol vymenovany za krala Spanielska ale zachoval strukturu nezavislych kralovstiev na polostrove. Zachovali sa institucie a administrativa nezavisla od vsetkych kralovstiev.

Castillia mala svoj vlastny parlament Navarra a kralovstvo Aragonu mali tiez svoj osobitne. Silnejuca Inkvizicia dovolila kralom mat jednotne sudnictvo v celom Kralovstve. Spanielsko bolo pluralitnym kralovstvom, v ktorom platili rozne zakony pre kazde kralovstvo osobitne. Habsburgovci paktovali s korunou Aragonu aj napriek tomu, ze ich povest bola velmi autoritativna. Hispanska monarchia tak bola jedinym spajajucim prvkom, ktory utvoril spanielsky narod. Kralovstva sa delili na provincie, ktore sa tvorili na zaklade vazalskych vztahov pochadzajucich zo Stredoveku.

Velkopani, vojenske rady a klastory mali v drzbe pozemky, ktorym holdovali a tak vznikali provincie. To vysvetluje, ze to boli uzemia roztriestene s odlisnymi velkostami. Vzhladom na nastolenu absolutisticku vladu bola tato provincna struktura len velmi malo efektivna. Absolutisticka monarchia sa snazila o ziskanie panskych zemi aby odobrala moc slachte. Chcela rozsirit vysady miest na celu krajinu aby sa stal zakon uzemnym. Dolezitou otazkou bola otazka preukazovania a zadelenia povodu obcianstva alebo cudzinectva. Obcanom bol ten, kto mal vztah k zemi alebo k vlastnikovi pody, vyplyvajucemu zo vztahov vazalstva.

Z tohto dovodu slachtic, ktory bol vo vazalskom vztahu s kralom, teda bol obcanom jeho kralovstva ale ak sa vzburil, on aj jeho feudalne uzemie muselo vystupit z hranic kralovstva. Cize bol obcanom ten, ktory sa tam narodil ale aj stabilne byval. Obcianstvo bolo dolezite pri obsadzovani verejnych pozicii. Ak chcel kral vymenovat do funkcie cudzinca, musel mu predtym udelit List obcianstva. Cudzinci teda boli ti, ktori nebyvali na mieste svojho narodenia a ani tam nemali bydlisko. Specificke nariadenia a vysady mali len franski kupci zo santiagskej cesty a Janovcania v morskych pristavoch.

To potvrdzovalo, ze obcania z jedneho kralovstva boli cudzincami v druhom, hoci obe kralovstva patrili jednej korune. Za vlady Felipa II. sa hladala rovnovaha medzi autoritativnym centralizmom monarchie a separatistickej tendencie na periferii. V r. 1580 zdedil Felipe II. Portugalsko a jeho cisarstvo. Polostrov bol zjednoteny pod jednou korunou a to len do r. 1680, kedy presiel Felipe IV. o Portugalsko a bojoval za nezavislost s Katalanskom. Castillia z dobytia Ameriky vytazila najviac, no zobrala si na seba aj ine vydavky.

V Europe nastali vojny a tym aj kriza, vnutorne konflikty, hrozilo zrusenie konceptu obcianstva a cudzinectva, menovania verejnych funkcii, vyberanie dani, zbrojne sluzby a tradicne zakony a vysady. Nakoniec vsak vyhral foralizmus, ktory znemoznil vytvorit zo Spanielska efektivnu monarchiu s racionalnou administrativou. V Aragone sa stali zakladnymi uzemnymi jednotkami veguerie (distrikty) v Barcelone ich bolo asi 15 az 18 do r. 1630. 11 sobrecullidas v Aragone, ktore sa v r. 1610 zorganizovali do 13 stredisk. Na Mallorce boli dve veguerrie a vo Valencii 4 vojvodstva a 11 distriktov.

V korune Castillie bolo uzemie zadelene racionalnejsie, pricom Navarra, Vascongadas, Asturia a Galicia mali aj svoje Valne zhromazdenia. Kralovstva sa definitivne rozpadli. Vznikli provincie na zaklade fiskalnych zmien, jeden priorat, vznikli strany, ktore sa v r. 1690 ustalili na cisle devat, no napokon svoj pocet este niekolko krat zmenili. 1. 6 Spanielsko za cias Burbonovcov System uzemneho zriadenia z cias Rakusko- Uhorska bol prilis komplikovany a malo efektivny pre moderny stat v 18. st. . V r. 1700 bol dedicom Spanielskej koruny Felipe V Burbon, s ktorym tak nastupila nova vladnuca dynastia.

Burbonovci boli viac centralisticki ako rakuska dynastia a snazili sa z monarchie urobit absolutisticky stat. Preto sa pokusali eliminovat rozdielnu legislativu a zvlastnosti kazdeho kralovstva. Spisali Dekrety noveho polozenia, ktore sa aplikovali v Aragonskej korune ale taktiez v ostatnych uzemiach, ktore bojovali proti Felipemu V v Naslednickej vojne. V r. 1717 bol pokus o zrusenie vnutornych hranic, co sa napokon nepodarilo. V r. 1711 sa tieto Dekrety aplikovali v Aragone, v r. 1715 na Mallorce a v r. 1716 v Cataluni a tym sa vytratili tradicne institucie a vysady z kralovstiev.

Zrusili sa parlamenty a tym sa Aragonsky a Valencijsky parlament integrovali do Spanielskeho a v r. 1724 tak urobil aj Catalansky. Aj napriek zjednocovaciemu usiliu sa nemohli spojit vsetky panstva a tym sa zachovali mnohe jedinecnosti, z ktorych tri boli najmarkantnejsie: vyberanie dani, diferencovane danovnictvo pre Aragonsku korunu a niektore oslobodene provincie ( Navarra, Pais Vasco). Novy stat potreboval ine uzemne usporiadanie, racionalnejsie. Dekrety noveho polozenia zmenili kralovstva Aragonskej koruny na provincie riadene generalnym kapitanom a audiencnym prezidentom.

To bol system, ktory sa rozsiril po celom Spanielsku. Uzemie sa rozdelilo do 11-tich kapitanatov-audiencii so samostatnymi pravnymi a vladnymi funkciami. Murcia sa pridala do kapitanatu Valencie a tym sa rozbili dovtedajsie hranice kralovstiev. Udrzalo sa 21 castillskych provincii, ku ktorym sa pridali dalsie 4 v Aragonskej korune. Toto uzemne provincne rozdelenie sa obsiahlo v Mennom zozname z r. 1789 z Floridablancy. Spolu sa vytvorilo az 38 provincii s velkymi vzajomne porovnatelnymi rozdielmi , s mnohymi enklavami, coho dosledkom boli poddanske pohyby. System bol velmi iracionalny a neumoznoval efektivnu vladu.

Osvietenci povazovali za potrebne tuto situaciu zmenit. V r. 1799 Miguel C. Soler navrhol vytvorenie dalsich 6-tich provincii, cim by sa dosiahlo vykompenzovanie rozlohy medzi ostatnym. V r. 1801 az 1805 bol dalsi pokus o prerozdelenie za ucelom lahsieho vyberu dani, co vsak nemalo uspech lebo napoleonska invazia zastavila cely proces. V r. 1810 bol zvolany Parlament v Cadize, na ktorom sa zislo 28 provincii z 1749 existujucich. 1. 7 19. storocie a liberalna revolucia 19. st. sa tiahlo v rozpore medzi Klasickym rezimom a Liberalnym statom s dvoma antagonistickymi konceptmi o vlade.

Liberalny stat potreboval nove usporiadanie uzemia, ktore by mu umoznilo vladnut jednotne, vyberat dane a vytvorit jednotny trh riadeny rovnakymi zakonmi pre vsetkych. Nove usporiadanie priniesol do Spanielska Napoleon, ktory na tron nasadil svojho brata Jozefa I.. V maji 1808 vypukla vojna Nezavislosti. Pod dozorom Bonaparteho bol pokus o zorganizovanie uzemia a v r. 1810 sa rozdelilo na 38 prefektur a 111 podprefektur na zaklade projektu vypracovaneho duchovnym Llorente. Prefektury dostali mena podla hlavnych miest. Taketo clenenie ponechavalo volny priebeh historickym udalostiam avsak nikdy nevstupilo do platnosti.

V r. 1811 Parlament v Cadize zrusil pravnicke panstva cim zaniklo rozdelenie medzi panstvom a kralovskymi hodnostarmi. Parlament v Cadize sa snazil o vytvorenie noveho usporiadania, tiez liberalneho, v ktorom by mali vsetky provincie tie iste povinnosti. Ustava z r. 1812 nezakotvovala politicku podstatu historickych uzemi. Tato skutocnost bola prehodnotena a odsuhlasena poslancami vsetkych provincii. Parlament schvalil system, ktory mal na zreteli historicke podmienky. Vzniklo 32 provincii na zaklade Menneho zoznamu z Floridablancy, s malymi upravami.

Okrem toho v r. 1813 bolo nariadene dalsie vypracovanie provincneho rozdelenia Felipemu Bouzovi, ktory hovoril o 44 provinciach na zaklade historickych kriterii. Nic z toho nebolo schvalene nakolko navrat Fernanda VII znamenal navrat ku Klasickemu rezimu v malych upravach. V r. 1817 bolo Spanielsko rozdelene na 29 intendencii a 13 konzulatov. 1. 8 Projekt z roku 1822 Pocas liberalnej trojrocnice (r. 1820-1823) sa obnovili poslanecke snemovne pochadzajuce z r. 1813 a pozdvihlo sa nastolenie Liberalneho statu a s nim aj nove provincne rozdelenie.

Rozdelenie malo prejst rovnako do celej krajiny a bez rozdielu, co by znamenalo jedinu cestu k dosiahnutiu administrativnych, vladnych, pravnych a ekonomickych aktivit na zaklade kriterii o pravnickej rovnosti, jednote a efektivite. V r. 1822 sa s provizornym charakterom zrealizovalo uzemne provincne rozdelenie Spanielska do 52 provincii. Niektore z nich sa objavili po prvykrat ako Almeria, Huelva, Calatayud, Logrono alebo z novym menom ako Murcia a vascongadske provincie. Tento projekt sa minimalne pridrziaval historii, riadil sa kriteriami osidlenia rozlohy a geografickej sudrznosti.

Pouzili sa nazvy hlavnych miest, nebrali sa do uvahy tradicne hranice provincii a zostavila sa nova mapa. Zrusili sa enklavy jednych provincii v druhych, ak patrili k odlisnym kralovstvam. Okolo projektu sa vytvorilo mnoho debat, kvoli poctu provincii a hl. mestam. V r. 1822 sa znovunastolili intendencie provincii ako delegacie danovych uradov. Pad liberalnej vlady a znovunastolenie absolutizmu prinieslo pad projektu. V r. 1823 sa obnovili provincie Klasickeho rezimu kvoli comu plan z r. 1822 nikdy nevstupil do platnosti. 1. 9 Provincne rozdelenie spracovane Javierom de Burgos z roku 1833 Po smrti Fernanda VII.  r. 1833 nastupila na tron maloleta Isabel II. Aby sa udrzali pri moci, jej matka Maria Cristina, sa vladarka v rokoch 1833 az 1840 pridruzila k liberalom. General Espartero panoval v rokoch 1841 az 1843. Prave to bolo obdobie, kedy sa liberali definitivne usadili pri moci a vytvorili novy Liberalny stat. Maria Cristina dala vypracovat Javierovi de Burgos projekt noveho provincneho rozdelenia. Bol skoro identicky s tym z roku 1822, ale uz bez provincii Calatayud a Villafranca (Bierzo) a so zmenenym nazvom danej provincie pokial sa v nej zmenilo hlavne mesto. Projekt zahrnoval 49 provincii:

Andalucia: Almeria, Cadiz, Cordoba, Granada, Huelva, Jaen, Malaga, Sevilla Aragon: Huesca, Teruel, Zaragoza Asturias: Oviedo Baleares: Baleares Canarias: Canarias Castilla la Nueva: Ciudad Real, Cuenca, Guadalajara, Madrid, Toledo Castilla la Vieja: Avila, Burgos, Logrono, Palencia, Santander, Segovia, Soria, Valladolid Cataluna: Barcelona, Gerona, Lerida, Tarragona Extremadura: Badajoz, Caceres Galicia: La Coruna, Lugo, Orense, Pontevedra Leon: Leon, Salamanca, Zamora Murcia: Albacete, Murcia Navarra: Navarra Valencia: Alicante, Castellon, Valencia Vascongadas: Alava, Guipuzcoa, Vizcaya

Obnovili sa tradicne nazvy provincii ako Vascongadas a Navarra ale brali sa menej do uvahy historicke udaje, pretoze uz existovalo menej enklav akymi boli Kut Ademuz a Grofstvo Trevino. Vsetky provincie sa riadili tymi istymi principmi osidlenia, rozlohy a geografickej podoby. Toto skonsolidovane provincne rozdelenie malo skory uspech, trva do dnesnych dni, kedze sa do hlavnych miest umiestnili instituty zakladnych vlad, subdelegacie verejnych zalezitosti (riadene obcianskymi guvernermi a dnes vladnymi zmocnencami). Okrem toho sa toto provincne usporiadanie stalo zakladom pre vsetky administrativy a ine dalsie delenia.

Miestne vybory a ich pobocky museli byt umiestnene priamo v provincii. Kratko na to boli vsetky provincie presne delimitovane aj spolu so svojimi enklavami. To bol vyborny zaklad pre silny centralizovany stat, efektivny a jednotvarny bez privilegii a vynimiek. Provincne rozdelenie sa ustalilo v roku 1834 a provincie sa rozdelili na pravne strany, ktore riesili otazku provincnych hranic. V pravnych stranach sa zriadili sudy prvej instancie a vysetrovania, ktore sa neskor stali zakladom pre volebne distrikty a danovnictvo. V r. 1868 existovalo 463 pravnych stran a asi 8000 obci.

V obecnych volbach v r. 1899 bolo registrovanych 8037 miestnych vyborov, z ktorych niektore neboli starsie ako 10 rokov. Revizie tohto modelu boli len vo vynimocnych pripadoch. V r. 1836 sa pretiahlo pobrezie Valencie az k Alicante. V r. 1841 sa rozsirilo Logrono, ale len docasne. Medzi rokmi 1844-1854 sa presunulo hl. mesto Guipuzcoi zo San Sebastianu do Tolosa. V r. 1846 sa upravili hranice medzi Ciudad Real a Albacete. V r. 1851 presli Requena a Utiel z provincie Cuenca pod Valenciu a Canarias sa v r. 1927 rozdelili do dvoch provincii, Las Palmas a Santa Cruz de Tenerife.

Tato uzemna reforma bola najdolezitejsia, zastavila sa pri 50-tich provinciach, az do dnesnych cias. Aj napriek existujucej jednotnosti si Pais Vasco a Navarra zachovali svoje vysady az do konca Karlistickych vojen. V r. 1841 stratila Navarra svoje institucie, hoci si ponechala svoje vnutorne pravo a jedine danovnictvo az do r. 1877, kedy bola zrusena jej rada a poslanecka snemovna, ktora prisla o pravo tvorit zakony. V provinciach sa vytvorili zastupitelstva vsetkych vladnych zriadeni, s cim sa dosiahla administrativna dekoncentracia, ktora ulahcila posobenie statnej vlady. 1. 10 Autonomisticke tendencie 19. st. olo storocim vytvorenia moderneho statu v Spanielsku, tiez objavovania sa jazykoveho nacionalizmu zalozeneho na bohatej historii Spanielska a jeho rozdelenia do kralovstiev. Tento nacionalizmus identifikoval, presne ako u romantikov, narod a lud, mystifikoval jeho historiu, zakony a vysady, zvyky, jazyk, atd. Objavili sa nacionalizmy vo vsetkych okrajovych oblastiach, v Galicii, Pais Vasco, Cataluna a Andalucia. Odokryli potrebu vytvorit nadprovincne regiony, ktore by si udrzali nezavislost od centralnej moci. Od r. 1847 sa hladalo urcenie Spanielska na najvyssej urovni, rozhodovalo sa medzi federalizmom a viac menej dolezitejsou autonomiou.

Zaznamenal sa marny pokus o zoskupenie provincii do 4 centralnych vlad. V r. 1913 sa povolilo vzajomne uzemne prelinanie sa provincii, co vyuzili Cataluna, Pais Vasco a Asturias ale diktatura Prima de Riveru s tymto procesom skoncovala. Najjasnejsi pokus o vytvorenie autonomii v Spanielsku bol pocas Druhej republiky, kedy sa v jej Ustave doznalo pravo na autonomiu. Toto vsak bol proces pomaly. Vytvorili sa viacere dolezite projekty o autonomii, patrili medzi ne Statut Nuria pre Catalunu, ktory rovnako prezentoval Aragon, Galicia, Baleares, Navarra, Valencia, Canarias, Leon a Andalucia.

Zo vsetkych projektov a procesov sa prijal len Statut Catalune v r. 1932, baskicky statut v oktobri r. 1936, pocas obcianskej vojny, ale bez realnych dopadov. Pocas Francovej vlady bol nastoleny silny centralisticky rezim bez moznosti udelovania autonomii. Bolo si treba pockat az na obdobie po jeho smrti. 2 SUCASNOST 2. 1 Ustava z roku 1978 a autonomny stat Po Francovej smrti sa zriadil novy demokraticky stat s novou ustavou, uznanou modernymi rozvinutymi statmi. V Ustave z r. 1978 sa udelilo pravo autonomie regionom. Spanielsko sa zadefinovalo ako pluralitno-narodny stat, ktory si predsavzal posilnovat roznorodost kultur.

V Ustave, v Hlave c. VIII [1] , je zadefinovany proces autonomie, s ustalenou periodou preautonomie a podmienky, ktore progresivne smeruju k jej formovaniu. Po tomto procese sa vytvorilo 17 autonomii, ktorych hranicami su hranice provincii tvoriace kazdu autonomiu. Zoznam oficialnych nazvov autonomnych spolocenstiev, ich provinciami a rokom vstupu do autonomie je nasledovny: Andalucia: (30. 12. 1981) Huelva, Sevilla, Cordoba, Jaen, Granada, Ameria, Malaga, Cadiz Aragon: (10. 8. 1982) Zaragoza, Teruel, Huesca Canarias: (10. 8. 1982) Las Palmas, Santa Cruz de Tenerife

Cantabria: (30. 12. 1981) Santander Castilla y Leon: (25. 2:1983) Leon, Palencia, Burgos, Soria, Segovia, Avila, Salamanca, Zamora, Valladolid Castilla-La Mancha: ( 10. 8. 1982) Guadalajara, Cuenca, Toledo, Ciudad Real, Albacete Cataluna: (18. 12. 1979) Barcelona, Gerona, Tarragona, Lerida Comunidad de Madrid: (25. 2. 1983) Madrid Comunidad Foral de Navarra: ( 10. 2. 1982) Navarra Comunidad Valenciana(1. 7. 1982) Valencia, Castellon, Alicante) Extremadura: (25. 2. 1983) Caceres, Badajoz Galicia: (6. 4. 1981) La Coruna, Lugo, Orense, Pontevedra

Islas Baleares: (25. 2. 1983) Baleares La Rioja: ( 9. 6. 1982) Logrono Pais Vasco(Euskadi): (18. 12. 1979) Guipuzcoa, Vizcaya, Alava Principado de Asturias: (30. 12. 1979) Oviedo Region de Murcia: (9. 6. 1982) Murcia Patria sem aj dve autonomne mesta: Ceuta a Melilla (1995) Pre zaradenie provincii do kazdeho autonomneho spolocenstva sa mali na zreteli kriteria historickeho, geografickeho, ekonomickeho a politickeho razu. Na zaklade historickych kriterii sa vytvorili spolocenstva Galicie, Asturias, Pais Vasco, Navarra, Aragon, Cataluna, Extremadura a Andalucia.

Na zaklade geografickych principov to bola Castilla y Leon, ku ktorej sa pridala Segovia vladnym nariadenim, Castilla- La Mancha, ku ktorej sa pridalo Albacete (predtym patriace Murcia), Cantabria a La Rioja odtrhnuta od Castilla a Canarias a Baleares, kvoli ostrovnemu povodu. Politicke principy sa uplatnili pri vzniku Madridu. V r. 1979 dosiahli autonomiu Cataluna a Pais Vasco, v r. 1980 Andalucia a Galicia, v r. 1981 Principado de Asturias, Cantabria, v r. 1982 La Rioja, Murcia, Aragon, Canarias. Castilla- La Mancha, Navarra, Comunidad Valenciana a v r. 1983 Baleares, Castilla y Leon, Extremadura, Madrid. 1] Constitucion espanola, r. 1978, Titulo Preliminar, Articulo 2? , Titulo VIII, “ De la organizacion territorial del Estado” (articulos 137 a 158 ), http://es. wikipedia. org/wiki/Constitucion_espanola_de_1978#Estructura V pociatkoch nacionalisticke poziadavky neboli znacne, objavovali sa len v historickych regionoch na periferii. Autonomie ako formy politickeho a uzemneho zriadenia boli prijate medzi ludom pozitivne a vzbudili autonomne citenie a odlisnost regionov, od tych kde to citenie nebolo. Vsetky autonomie maju statut s pevne zadefinovanymi politickymi aspiraciami a samovladou.

Takzvane domahave statuty patrili regionom s vlastnym jazykom odlisnym od spanielciny. Prax dokazala zivotaschopnost tychto autonomii, co umoznilo lepsie vladnut krajine, bez tlakov. Autonomie, hoci to nie je zakotvene v ustave smeruju k utvoreniu federalneho statu. Polemika medzi centralnym statom a autonomiami sa sustredila na cas uzavretia procesu a kedy bol dosiahnuty strop s poziadavkami na ich plne fungovanie. Autonomie sa pokusili rozdelit si svoje uzemie na historicke a prirodzene kraje, co v skutocnosti neovplyvnilo cele uzemie, a tak bol tento princip prekazeny. Zachoval sa len v Cataluni, kde sa tato tradicia utvrdila.

Nepresla ani moznost vytvorenia dalsej vrstvy, zoskupenia, medzi mestskym obyvatelstvom a narodnym statom. V sucasnosti v Spanielsku funguju 4 urovne administrativy, nezavisle na sebe: Obce, provincie, autonomie a narodny stat. 2. 2 Regionalne rozdiely Spanielsko je stat, v ktorom sa regiony vyvijali nerovnomerne. Uzemna specializacia na niektore aktivity, kriza niekolkych sektorov, poznacili hlboke rozdiely medzi regionmi a autonomiami. Bola nevyhnutna uzemna integracia, aby sa tieto rozdiely aj nadalej neprehlbovali. Spanielsko sa stalo plne rozvinutym statom aspon co sa tyka udajov o zivotnej urovni.

Tento udaj vsak v sebe skryva velmi dolezite regionalne nezhody. Pocas dekady 60-tych rokov to bola krajina s najrychlejsim ekonomickym rastom a aj po prekonani krizy z r. 1973 zaznamenala narast a jej ekonomia sa vyrovnala ostatnym vyspelym krajinam Europy, co jej prakticky otvorilo cestu do EU. Od r. 1970 patrilo Spanielsko medzi 15 najvyspelejsich statov sveta. K takemuto vysledku vsak dospelo vdaka vysokej inflacii, co na vnutornej pode pohorsilo nizsej strednej vrstve a prehlbilo socialnu nerovnost. Ekonomicky a hospodarsky rozvoj vytvoril zo spanielskej spolocnosti zvacsa narod mestsky.

Vyziva, zdravotnictvo a skolstvo su plne porovnatelne s ostatnymi vyspelymi krajinami, hlavne v statnom sektore. Tento fakt vsak nesmie zastriet kapitalisticky rozvoj, ktory v sebe zahrnuje rozdiely medzi jednotlivcami, sektormi, triedami a regionmi. Povsimnutelne su regionalne rozdiely v obyvatelstve, zivotnej urovni a vyrobe. Zo 40 milionov Spanielov, ktori predstavuju priemernu hustotu 77 obyv. /km? , sa vacsina sustreduje v okrajovych regionoch Madridu. Priemerna hustota obyvatelstva v ostatnych castiach krajiny je velmi nizka. Ak si vsimneme, tento rozdiel sa prehlbuje na zaklade rozdelenia obyvatelstva v kazdej oblasti.

Po velkom stahovani v 60-tych az 70-tych rokoch, zije najvacsi pocet obyvatelov prave v mestach a vidiek je prakticky vyludneny. Len kraje okolo murcijskych a valencijskych plantazi, Tierra de Campos, Paramo leones vdaka dariacemu sa polnohospodarstvu boli krajmi s vyssou priemernou hustotou obyvatelstva ako inde na vidieku. Zivotna uroven mala podobne rozdiely. Provincie s vyssou zivotnou urovnou boli Baleares ( kvoli turizmu) oproti nizkej v Lugo, Caceres a Zamora. Zapadna cast Spanielska mala tiez nizsiu zivotnu uroven ako Madrid, Cataluna, Levante, ci Baleares.

Regiony ako Pais Vasco a Asturias, ktore mali tradicne vyssiu zivotnu uroven, stratili pozicie, no ostali nad priemerom. Na zaklade makroudajov by sa mohla urobit hypoteticka ciara medzi Ribadeom a Almeriou a tak by „chudobne“ Spanielsko ostalo na juhozapade okrem La Corune a Viga a „bohate“ Spanielsko na severovychode, okrem Sorie, Huesci a Teruelu. Tieto rozdiely mali povod vo vedeni odlisnych regionalnych politik a ich priblizenie sa k europskym trhom. V centre bol len Madrid, nasledovany z dialky liniou Valladolid- Palencia. Nesmieme vsak zabudnut, ze vo vsetkych castiach existovali polorozvinute a rozvinute trhy.

Pocas franquizmu sa vytvorili takzvane rozvojove poly ako Valladolid a Aranda del Duero. V menej rozvinutej casti Spanielska bolo hlavnym zdrojom bohatstva polnohospodarstvo, nasledovane sluzbami a priemyslom. V rozvinutej casti nachadzame dva modely: zdroj bohatstva a ekonomie predstavoval priemysel nasledovany sluzbami a polnohospodarstvom a druhy model bol opacny, tvoreny sluzbami, priemyslom a polnohospodarstvom.. V oblastiach priemyselneho rozvoja mozeme rozlisit klasicky priemyselny model, ktory bol v krize a potreboval rekonverziu, ako Asturias, Pais Vasco, Sagunto a moderny priemysel ako Cataluna, Madrid, Valencia a pobrezie Galicie.

Regiony, kde v turistickych oblastiach dominuju sluzby su najbohatsimi oblastami, ako Baleares a Canarias. V roku 1986 vstupilo Spanielsko do Europskeho hospodarskeho spolocenstva. Uz od zaciatku prijimalo od EHS pre takmer 80% uzemia takzvane kompenzacne fondy aby mohlo rychlejsie eliminovat existujuce regionalne rozdiely. Dolezita bola hlavne kompenzacna politika a solidarita medzi regionmi, spravovana vdaka verejnym statnym investiciam. Znacny rozvoj sa zaznamenal po vytvoreni autoktonnych hlavnych miest. 2. 3 Mestske dopravne siete

Skutocnost, ze je spanielske obyvatelstvo koncentrovane na periferii a v Madride potvrdzuje nevyhnutnost lokalizacie miest a komunikacnych trati. V Spanielsku existuju dve miesta na narodnej urovni, ktore vyjadruju tlak medzi periferiou a centrom. Madrid, hlavne mesto Spanielska, je na prvom mieste v hierarchii a Barcelona, na druhom mieste. Dalej po tychto dvoch nasleduju velkomesta na pobrezi, ktorych vplyv zasahuje az za hranice svojho regionu: La Coruna, Bilbao, Valencia, Sevilla, Malaga a splet osmich asturskych krajov. Potom su mesta, ktore vplyvaju na cely svoj region, ako su Oviedo, Gijon, Vigo, Santander, Valladolid, Toledo, atd.

Nasleduju provincne hlavne mesta, ktore len v minimalnych pripadoch maju dosah na celu provinciu.. Potom su to krajske hlavne mesta s vplyvom na cely kraj: Ponferrada, Aranda del Duero, Medina de Ebro, Ubed, Reinosa, atd.. Obecne hlavne mesta, su mesta s asi 5000 obyvatelmi. A pod nimi sa nachadzaju obce. Vo vidieckom svete rozlisujeme 2 typy usadzovania obyvatelov: koncentrovane a disperzne. Koncentrovane usadzovanie obyvatelstva je usadzovanie sa v sidlach, v dedine na vymedzenom konkretnom mieste, pretoze ostatna poda je urcena pre polnohospodarske vyuzitie.

Disperzne usadzovanie obyvatelstva e charakteristicke tym, ze v nom neexistuje jedno osidlene jadro, ale su to drobne statky roztratene po celom uzemi, sustrediace sa okolo hospodarskeho dvora a jednej rodiny. Nachadzame koncentrovane osidlovanie vo vnutrozemi polostrova na nahornej planine, Extremadura, Aragon, tiez v Levante (juh) a Andalucia, kvoli socio-ekonomickym podmienkam. V centre udolia Ebra, Castilla- La Mancha, centralnej Andalucii a Mallorce je vzdialenost medzi osidlenymi jadrami regularna a rovnaka vo vsetkych smeroch, takemu pripadu hovorime mozaikove osidlovanie.

Roztriestene osidlovanie nachadzame v Cantabrii, od Galicie a Pais Vasco, na pobrezi Levante, Murcia, Valencia, pobrezie Malagy, katalanske Pyreneje, zapadne Kanarske ostrovy, najviac medzi La Orotava a La Laguna v Tenerife a okolie Las Palmas Gran Canarie. Pre ciste disperzne osidlovanie je charakteristicke neosidlovanie jadra, je vsak ojedinele ale nachadzame ho v udoli Pas (Cantabria) a v katalanskom prepyrenejskom okoli. Ich charakteristikou je samozasobovacie hospodarstvo, v ktorom to co je vyrobene postacuje na konzumaciu pre cele osadenstvo (casal gallego, caseria asturiana, solar ontanes, caseria vasca, masia catalana spolu s castilskou usadlostou a hospodarstvom na obrabanych podach. Jedny z pozoruhodnych su jadra s menej ako 500 obyvatelmi, ktore sa tahaju po horach a nahornych planinach, nezavisle od toho, ci hovorime o osidlovani koncentrovanom alebo disperznom. Tieto jadra pochadzaju zo Staroveku a Novoveku hoci vidiecke stahovanie zo 60-tych az 70-tych rokov zredukovalo ich osidlenie. Uzemia s najvacsim poctom malych jadier sa nachadzali v Cantabrii, od Galicie po Pais Vasco na severe a juhu Pyrenejskeho pohoria, od Navarry po Geronu, na severe Huesca a Lerida.

Uzemia s najnizsim poctom jadier su kopce Ancares a Maestrazgo, pobrezie Cadizu, Extremadura, Toledo Cuidad Real. Nezabudnime, ze okolo velkych osidlenych jadier sa objavuju predmestske disperzne osidlenia s obyvatelmi, ktori ziju vidiecky ale pracuju v meste. Vidiecka usadlost stratila svoju charakteristicku typickost, pretoze sa vytratili funkcie vidieckeho sidla. Su to domy a pribytky po predkoch, zvacsa z kamena alebo nepalenej tehly, stavania na uschovu urody, domacich zvierat, ktore uz v sucasnej dobe po technickej a hygienickej stranke vobec nevyhovuju.

Dnes sa uz tieto pribytky velmi podobaju mestskym. Dopravna siet je odrazom rozdielov v osidleni medzi periferiou a centrom. Cestna siet ma svoj povod uz v burbonskej organizacii, ktorych centrom bol Madrid. Stavali sa priecne cesty cez prielomy a male miestne cesticky. Kamenne cesty sa zmenili na nove asfaltove trasy. Cestna siet je husta, no nevyuzita. Vacsia cast dopravy sa koncentruje v regionoch s vacsou hustotou obyvatelstva a tym su pretazene. Kedze Madrid je centrom polostrova, vsetky cesty z menej zaludnenych uzemi ustia prave don a spajaju s nim periferiu.

Vacsiu cast roka su v danom regione nevyuzite. Hlavne kvoli usiliu poslednych rokov je dopravna siet dostatocne vybudovana. Dominuju v nej autostrady a dialnice, z ktorych len malo je za vyber myta. Na periferii sa kvoli turistike, osobnej a komercnej preprave vybudovali nove cestne siete. Vlakova siet sa drzala modelu z 19. st. , pretoze vystavba novych trati nebola rentabilna. Siet RENFE (Narodna zeleznicna siet) je stromova a ma centrum v Madride. FEVE je siet regionalna a ma lokalny charakter. Vlakova doprava je rovnako vyuzivana za ucelom prepravy osob ako aj tovarov.

Tak ako aj dopravna siet je vlakova siet viac vyuzita a predimenzovana vo viac zaludnenych oblastiach. Pomohla na zaciatku 20. st. k rozvoju mnohych miest, pretoze mesta rastli tam kde boli stanice. Letiska maju rozrastajucu sa tendenciu na periferii. Okrem madridskeho letiska Madrid- Barajas su ostatne medzinarodne spanielske letiska odklonene od centier miest. Medzi dolezite patria Madrid- Barajas, Mallorca, Tenerife, Barcelona, atd. Primorske pristavy su vacsinou velmi specializovane. Najaktivnejsie a najlepsie vybavene mola sa nachadzaju v turistickych oblastiach.

Vzhladom na pocet prepravovanych je najfrekventovanejsim pristavom Tarifa, potom Mallorca, Valencia, Barcelona, Tenerife. Pristav vo Vigu sa specializuje na rybolov. Na priemysel su orientovane pristavy v Barcelone, Bilbau, v La Coruna a Gijon. Tiez figuruje nespocetne mnozstvo sportovych pristavov, malych rybarskych mol v rybarskych dedinach. ZAVER Uzemne usporiadanie nezavisi len od politickych motivov ale aj od podmienok zemepisnych a ekonomickych. Je dolezite vyuzit komparativne vyhody kazdeho regionu a specializovat ekonomiu, vyuzit dopravnu siet na komercne vymeny a prepojenie regionov medzi sebou.

V tomto smere sa dospelo k nazoru, ze autonomia je najlepsia skala politicko-uzemneho usporiadania z hladiska riesenia potrieb spolocnosti. A z osobneho hladiska, vzhladom na moj dlhodoby pobyt v Spanielsku v spojeni s kazdodennou cinnostou, ci uz osobnou alebo profesionalnou, a tym aj s aktivnym zapojenim sa do kolobehu spolocenskeho a politickeho diania, mozem konstatovat, ze autonomna forma usporiadania Spanielskeho statu je najvhodnejsim usporiadanim pre tento raz spolocnosti, pre zachovanie regionalnej identity z hladiska historickeho, hospodarskeho, kulturneho a geografickeho aspektu.

V neposlednom rade ma priamy dopad na politicke dianie a politicke smerovanie kazdeho regionu, co umoznuje zachovavat demokraticky a pluralitny raz celej krajiny, prezentovany vo volbach do mestskych zastupitelstiev, autonomnych vlad a v celonarodnych volbach. LITERATURA – Internet- Wikipedia v span. jazyku, Uzemne usporiadanie Spanielska po r. 1833 – Internet- Wikipedia v span. jazyku, Geografia Spanielska, uzemne usporiadanie, historicke korene Oficialna stranka Ministerstva vnutra Spanielska, znenie Ustavy z r. 1978, Hlava VIII. – Historicka prirucka: Svetove dejiny v kostce, Otokar Dorazil, 1995, ISBN 80-85776-37-5 (Papyrus), clanok Hispanie, str. 109-116, clanok Spanelsko a Portugalsko, str. 273-281 PRILOHY Priloha c. 1 [pic] Aktualna mapa Spanielska Priloha c. 2 [pic] Mapa regionalneho rozdelenia Spanielska z roku 1833 [pic] Mapa aktualneho usporiadania Spanielska do autonomnych spolocenstiev